Jedným zo spôsobov, ako Sväté písmo predstavuje čitateľom biblické postavy, je používanie rôznych pomenovaní a titulov, ktoré danej osobe prisudzuje. Tak je to aj v prípade novozákonnej postavy svätého Jozefa. Čo nám tieto pomenovania o Jozefovi prezrádzajú?
Každé zo štyroch evanjelií spomína postavu svätého Jozefa. Evanjelista Marek to však robí iba na jednom jedinom mieste, aj to implicitne, akoby v skrytosti. Evanjelista spomína udalosť, keď v istú sobotu Ježiš vo svojom rodnom kraji učil v synagóge, pričom prítomní ľudia boli z Ježišovho vystupovania udivení a pohoršení súčasne: „Vari to nie je tesár, syn Márie?“ (Mk 6,3) Ich slová implicitne poukazujú na Ježišovho otca, tesára, pri ktorom sa Ježiš taktiež vyučil tesárskemu remeslu. Evanjelista Matúš zasa uvádza, že ľudia v synagóge rozpoznali Ježiša ako syna „toho“ tesára (porov. Mt 13,55). Jozef ako tesár v malom mestečku Nazaret, kde býval so svojou manželkou a synom, bol zrejme známym miestnym remeselníkom. To svedčí o tom, že svoju prácu vykonával poctivo a svedomito.
Jánovo evanjelium obsahuje len dve zmienky o Jozefovi. V oboch prípadoch je Jozef priamo spojený s Ježišom, ktorého apoštol Filip (porov. Jn 1,45) a zástup ľudí (porov. Jn 6,42) považovali za „Jozefovho syna“. Avšak evanjelista Ján šije istý, že Jozefovo otcovstvo je veľmi špecifické, keďže na mnohých miestach evanjelia Ježiš hovorí len o nebeskom Otcovi ako o svojom jedinom otcovi (porov. Jn 3,17.35; 17,1). „Voči Ježišovi je Jozef akoby tieňom nebeského Otca na zemi“ (Pápež František, Patris Corde 7). Matúšovo a Lukášovo evanjelium však Jozefovi, v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma evanjeliami, venujú zvýšenú pozornosť. Keď Matúš a Lukáš opisujú Jozefa, do popredia sa dostávajú jeho minulé či prítomné vzťahy k iným osobám.
Evanjelista Matúš predstavuje Jozefa v Ježišovom rodokmeni ako „syna Jakuba“ (porov. Mt 1,16), zatiaľ čo evanjelista Lukáš hovorí o Jozefovi ako o „synovi Héliho“ (porov. Lk3,23). Rozdiel v oboch rodokmeňoch má niekoľko možných vysvetlení. Jedno z nich sa opiera o takzvaný zákon o švagrovskom manželstve: Jakub a Héli mohli byť bratia, pričom po smrti jedného z nich si druhý brat vzal za manželku ovdovenú švagrinú, s ktorou splodil syna Jozefa; ten sa tak zároveň stal zákonným synom prvého, už zomrelého brata (porov Dt 25, 5-10). Iné vysvetlenie predpokladá, že Mária a Jozef pochádzali z rovnakého izraelského kmeňa: ak bol Héli Máriiným otcom, ktorý nemal synov, po uzavretí manželstva Márie s Jozefom sa Jozef stal adoptívnym synom Héliho (porov. Nm 27, 1-11; 36, 1-13).
Nech už je pravdivé zdôvodnenie akékoľvek, oba rodokmene nám chcú dokázať, že Jozef bol potomkom samotného kráľa Dávida. Aj Pánov anjel ho v jednom zo štyroch Jozefových snov oslovil ako „Jozefa, syna Dávidovho“ (porov. Mt 1,20). Písmo nám ďalej predstavuje Jozefa ako „manžela Márie“, ktorá mala čoskoro porodiť svojho syna - Ježiša Krista (porov. Mt 1,18; Lk 1,27). Evanjelista Lukáš nám slovami Márie pripomína, že Jozef bol zákonným Ježišovým otcom (porov. Lk 2, 48), ktorý sa o neho staral a vychovával ho. Jozefa preto môžeme považovať za hlavu Svätej rodiny. Navyše, Jozefovo označenie ako „človeka spravodlivého“ (porov. Mt 1,19) svedčí o horlivom zachovávaní Zákona a jeho úprimnej oddanosti Bohu.
Evanjeliá nám teda predstavujú Jozefa ako muža vzťahov. Tieto vzťahy siahali do minulosti: Jozef bol „synom Héliho“ (alebo „Jakuba“) a bol potomkom samotného kráľa Dávida. Jozef si bol vedomý týchto svojich koreňov, poznal svoju historickú identitu a nikdy ju nezaprel. No Jozef bol taktiež mužom prítomných vzťahov: bol manželom Márie, zákonným otcom Ježiša, ochrancom Svätej rodiny. Bol svedomitým tesárom plniacim si svoje povinnosti. A napokon, bol mužom prekypujúcim láskou k Bohu, ktorého slová verne zachovával. Svätý Jozef nám tak pripomína, že každý kresťan je pozvaný byť človekom usporiadaných vzťahov. Človek nežije sám pre seba. Človek je bytosť otvorená pre vzťahy. Pre vzťah k Bohu, ľudom, práci...